Trnavských Jarmočných 6666 metrov - 13.9.2008

Tentokrát zase Dano inicioval účasť na ďalšej časovke. Ja som túto akciu zaregistroval už dávno, ale budila predo mnou rešpekt. Zo dva krát som sem náhodou zablúdil počas normálneho tréningu. Keď som videl expertov na časovkárskych špeciáloch a s ufónskou časovkárskou prilbou, mal som pocit, že výkonnostne sem nepatrím. Ale tento rok som si to podľa čiar na ceste vyskúšal a dosiahnutý čas ma presvedčil, že by to nemusela byť až taká ostuda. S Danom sme sa dohodli, že po časovke si urobíme ešte okruh cez trnavskú tabuľu na Babu a vrátime sa cez Záhorie.
Z toho som mal problém, čo na seba a čo so sebou, keďže sa to črtalo na nejakých 130-140 km.
Hneď zrána sa ukázalo aj komplikované počasie, silný severovýchodný vietor a
brutálna zima oproti tomu, na čo sme boli zvyknutý. Vyrážam z domu v normálnych kraťasoch, navyše oproti nedávnym trópom som zobral len moirovú windstoper-vestu,
lebo aj nejaké zubaté sa ukázovalo.

Policajti mali uzavretú cestu hneď od odbočky na Malženice, takže na rozjazďovanie sme mali asi 1,5km chránenej cesty medzi letiskom a križovatkou. Hneď som sa zaregistroval, aby Dano neštartoval blízko pri mne. Takto sme si mohli postrážiť veci alebo navzájom odmerať čas. Do štartu mi ostávalo asi 1,5 hodiny, takže som mal dosť času pokecať so známymi. Jožko, Marián, Laco1, Laco2. Aj z bývalej roboty zo Siemensu som tretol človeka, o ktorom som netušil že bicykluje. Pre toho, kto nepozná trať treba napísať, že jednotlivý pretekári štartujú po minúte a trať sa ide 3333 metrov od letiska na Malženice, otočka a naspäť. Spolu magických 6666 metrov. Toto čislo je tachymetricky zaujímavé, pretože dosiahnutý čas 10 minút znamená čistý priemer 40km/h. Na trati sú mierne hupáčiky, keďze sa ide tam a späť nedá sa počítať s podporou vetra(skôr naopak) a výrazným spomalením je aj otočka. Výsledkom tohto je to, že aj pre výborne disponovaných výkonnostných cyklistov tá priemerka 40km/h je poriadne tvrdý oriešok. Ale predstavuje zaujímavú métu. Protivietor hneď po štarte bol fakt brutálny, počítam 12-15m/s. Proti takému vetru tesco-cyklisti zostupujú z bicykla a začínajú tlačiť. Starí borci radili proti vetru ťahať pocitovo aby sa človek nezakyslil
a po otočke to poriadne rozbaliť . Ale ja predsa len čítam kpo.cz, takže skôr sa prikláňam k sledovaniu tej tepovky a držať si kadenciu pedálov. Hlavne moc nesledovať rýchlosť, proti tomu vetru to bude poriadne demotivujúce.
Je tu štart: stojím na štartovacej plošine, bicykel odstrojený, niekedy som aj zbytočné šróbiky odmontoval, teraz som sa neunúval ani s košíkom, nulujem stopky, resetujem cyklopočítač, štartér hlási countdown. Mrknem na tepák. Ukazuje 90. Keď som začínal jazdiť mával som na štarte aj bez rozjazdenia 140. Už ma to asi tak nerajcuje, lebo som zistil, že ak by som aj vyhral, chleba lacnejší nebude. 5,4,3,2 ... ako som sa posúval trochu dopredu, dostal som sa na šikminu, potiahlo ma to dopredu a už som aj šľapal. Sekundu som si uchmatol pre seba. Mrkol som na štartéra, reku aby ma nediskvalifikoval, ale vyzeral spokojný. Tiež vedel asi o tom chlebe. Na štartovacom kopčeku veter-neveter ešte plný síl som vytočil 37km/h. Hneď prvý kopček ma umravnil na 30km/h, k udržaniu kadencie som výrazne podradil. Keď som sa dostal na rovinku asi po 300m rýchlosť sa ustálila na 27, tepovka 162, kadencia 80.

Tak toto by som mohol. Oprel som nos o riaditká a len som ťahal. Každých 100-200 m som kontroloval budíky. Stále všetko v poriadku, ale napriek tomu asi po 1,5 km začali tuhnúť nohy.
Začal som radiť o jedno kolečko ľahší prevod. V jednom stúpavom hupáčiku pri výraznom poryve i tak brutálneho protivetra mi na tachometri naskočilo 23 km/h. Vedel som, že to môžem čakať ale aj tak, však sme na časovke!!!!!. Blížim sa k tomu kužeľu, kde sa mám otočiť. Chlapík tam aj auto postavil, tak aby každého zastavilo.
Istota je istota, taký časovkár nehľadí. Pekne som pozdravil chlapíka na otočke a pozriem na stopky. 7:40. Keby nebolo toho vetra, tak sa vrátim domov širokým oblúkom cez Špačince a zatelefonujem na štart aby ma nečakali, že som poblúdil. Ale otočme to a poďme. Hneď po otočke malý dolekopček som vytočil na 52. Čakal som viac ale ďalsí oproti horekopček som udržal výrazne nad 40km/h. Takže pod 40 už asi nepôjdeme. Ešte som mrkol na tepometer, aby nás tieto hrátky nerozhodili. Točím, točím, točím. Nosom brnkám o riaditká.

Mám ich dosť vysoko, skôr na takú turistiku, ale aspoň ma kríže nebolia. Prišla rovinka povedľa teplovodu, vytáčam to na 57km/h, tepovka 168.
Vyzerá to parádne, škoda že to nejazdím aj bez vetra v zadku (alebo zo zadku ? alebo zozadu ?). Po kilometri tejto naháňačky mi začali brnieť nohy. Nie ako keď sú tvrdé, ale ako keď človek zle sedí. Skrátka nedostatok kyslíka. Trošička som zvolnil, ale keď som na horizonte zbadal cieľ už som prestal všetko sledovať. V cieli som zareval 45 (to ma pri štarte upozornili, vraj keby náhodou nevideli dobre číslo). Nechápem ako som si to mohol zapamätať. Výsledný čas 12:05 ma celkom pekne prekvapil. Urobil som si štatistiku v Exceli. Vietor2008 handicapoval každého priemerne 25 sekundami. Danovi som už teraz s určitosťou predpovedal bednu ale bola z toho len "bramborová". Až na výsledkovej listine som zbadal, že mal rovnaký čas ako tretí 10:38. Nechápem podľa akého kľúča rozhodli o treťom. Treba povedať že Dano jazdil na veľmi peknom talianskom bicykli ale postavenom skôr na tréning (oceľ rám, masívne kolá). Ale nabudúce im to nandáme.

Don't worry, be happy a športu zdar

ivanS

.... sorry za kvalitu fotiek z mobilu

Časovka-horekopec, Javorina 6.9.2008

Na podnet StanaK som si našiel propozície na www.kstst.sk a po chvíľke váhania som bol presvedčený. Po up-hile na kamzík pred mnohými rokmi som si raz síce už povedal, že takéto
hračky nie sú príliš pre mňa, ale toto je predsa len niečo iné. Dĺžka trate 8,5 km, prevýšenie 600, to sa už začína podobať na normálne závodenie. A k tomu so si doteraz nikdy nevyskúšal niečo ostré na ceste. Horekopec sa javí aj celkom bezpečný oproti bežnému horskému maratónu infikovanému samovrahmi a dobrovoĺnými darcami. Zavolal som Danovi, ktorý na rozdiel od niekoho má aj niečo najazdené. Ten samozrejme zareagoval okamžite jediným možným spôsobom a bolo rozhodnuté.



V sobotu ráno som nakopol tátoša z Lopašova do Vrbového pre Dana. Vo Vrbovom kládli nový koberec, takže kompletne zasratý cesťák od asfaltu. Cestu na Turú sme zvolili po
kopaniciach. Pred pol desiatou sme už boli na štarte. Registrácia prebehla bleskovo. Zvítal som sa so Stanom. Poteší keď človek vidí známeho, hlavne na území, kde sme prišelcami.
Na štarte sa začali zberať cyklisti.
V drvivej väčšine prišli po vlastnej osi. Cesťáky boli v presile. Oproti trnavským cyklistom tam neboli nijaké super mašiny i keď sa našiel i nablýskaný Cannodale,
Wilier alebo mne neznámy taliansky krásavec.



O desiatej bol hromadný štart horákov a cesťáci štartovali po minúte a po minútach po nich (po inej trase samozrejme). Ja som mal 18-ku takže štart 10:18. Keď ma teta na štarte odpočítala ešte som sa popýtal na cestu, čím som zjavne pobavil okolie. Nemôžem za to, že na Javorinu chodím len na horáku. Inak každý tvrdí, že tá cesta je rozbitá pre cesťák, takže ma to nemalo prečo lákať v minulosti. Dve minúty predo mnou odštartovala slečna v teniskách a s nosičom vzadu. Kurnik, to nemohla ísť po mne ? To bude ostuda, keď ju nedobehnem.



V tradičnom duchu som si naplánoval tepovku o jednu úroveň nižšie ako treba, aby som tu domácim náhodou nestrhol nejaký rekord(v privolávaní sanitky samozrejme). Na polhodinový výkon sa normálne jazdí na anaeróbnej hranici a posledných päť minút na krv. Pre mňa by to znamenalo tep 163 a koniec 175, tak som si to v duchu zredukoval na 155.


Štart : vpredu točím malú pílu a ani neplánujem použiť väčšiu. Pri mojom šťastí by mi určite spadla reťaz. Na prvej križovatke bol fotograf, tak som sa spýtal, či idem dobre a ochotne ma napravil. Dúfal som, že to nie je nasadený agent od konkurencie, lebo by som nechcel skončiť niekde na salaši pri žinčici. Ale nie, zbadal som i ceduľu že Javorina a Holubyho. Točil som už druhý kilometer a slečny nikde. Ale naštastie ani mňa nikto nepredbiehal. Medzi nami bol aj Dano, ale ten slečnu určite "spravil" hneď po štarte. Asi na konci 2. km som ju zbadal a dupol na to. Bohužial aj za mnou sa objavila nejaká stíhačka. So slečnou som prehodil pár zdvorilostných fráz typu: "Íha, aký dlhý kopec" alebo "Ako sa Vám šlape, slečna ? ", a spravil som si pozitívnu bilanciu v predbiehaní. Za chvíľku ma ale sekol ten za mnou. Držal som si tú moju 155-ku, ale v takých dvoch esíčkach som si spravil skoro maximálnu tepovku. Sakra, musím sa krotiť. Cesta bola fakt rozbitá ale menej ako všetci vraveli. Dala sa nájsť slušná stopa. Autá nejazdili, iba usporiadateľia s rapkáčmi. 2 km pred koncom som dobehol nejakého pána so strašným rojom múch okolo hlavy. Obišiel som ho skoro po priekope (krípope, kriépope podľa bydliska). Pred cieľom som ešte jedného prešpurtoval. Bodaj by nie keď som sa tak pekne šetril. Takže predbiehacia bilancia 2:3 hovorila, že štatisticky by som mal byť v prednej časti výsledkovej listiny.


V cieli sme čakali na vyhlásenie a tombolu pri pivku a kofole. Obsluha v Holubyho ch. tradične nestíhala, ale dalo sa. Dano nakoniec neskončil na bedne ale len piaty, avšak dostal sponzorské rukavice za umiestnenie. Víťaz mal 27 minút, Dano okolo 30 a ja 38. Akcia to bola vynikájúca svojou príjemnou komornou atmosférou. Počet účastníkov odhadujem na 80. V tombole vyhral skoro každý ale šlo skôr o milé ceny ako niečo o čo by ma mohli okradnúť. Ja som vyhral detské pomocné kolečká, ktorých som sa hneď aj úspešne zbavil v prospech Stana-úspešného čakateľa uvrešťaného potešenia. Dano sa ma spýtal kade pôjdeme naspäť. Videl som jeho rozžiarené očka tak som mu chcel spraviť radosť a hovorím :"Poďme cez Brezovú na Dobrú Vodu cez ten známy kopček" . Nič strašnejšie som si ani nevedel predstaviť, ale Dano rezolútne zahlásil:"To už ked budeme v Brezovej môžeme dať Jablonicu a Trstín, mám tam nájdenú novú skratku-asfaltku v lese" . To "sem tedy kulil vočima" lebo tam poznám hádam všetko. Jednoducho ma nachytal. Z novej skratky sa vykľula cesta prvej triedy. Pri stúpani z Jablonice som dostal príšernú bolesť hlavy. Hovorím Danovi :"Asi mám krvácanie do mozgu, kontroluj ma a ked odpadnem daj ma odviesť na ÁRO." Na vrchole som zastal, že doplním sacharidy, snímem prilbu a vtedy som zistil, že som mal špatne priškrípnité okuliare a bolesť bola razom preč. No je toto možné ?

Zapisujem túto akciu medzi preferované. V cieli som sa dozvedel, že myjaváci robia niečo podobné(pretek šárka slivková), takže sa na aj na to mrkneme. A to ani nehovorím o tých triatlonoch čo tu chlapci robievajú. Ale to sa musím najskôr trochu zlepšiť v plávaní :-)

byeIS