Na podnet StanaK som si našiel propozície na www.kstst.sk a po chvíľke váhania som bol presvedčený. Po up-hile na kamzík pred mnohými rokmi som si raz síce už povedal, že takéto
hračky nie sú príliš pre mňa, ale toto je predsa len niečo iné. Dĺžka trate 8,5 km, prevýšenie 600, to sa už začína podobať na normálne závodenie. A k tomu so si doteraz nikdy nevyskúšal niečo ostré na ceste. Horekopec sa javí aj celkom bezpečný oproti bežnému horskému maratónu infikovanému samovrahmi a dobrovoĺnými darcami. Zavolal som Danovi, ktorý na rozdiel od niekoho má aj niečo najazdené. Ten samozrejme zareagoval okamžite jediným možným spôsobom a bolo rozhodnuté.
V sobotu ráno som nakopol tátoša z Lopašova do Vrbového pre Dana. Vo Vrbovom kládli nový koberec, takže kompletne zasratý cesťák od asfaltu. Cestu na Turú sme zvolili po
kopaniciach. Pred pol desiatou sme už boli na štarte. Registrácia prebehla bleskovo. Zvítal som sa so Stanom. Poteší keď človek vidí známeho, hlavne na území, kde sme prišelcami.
Na štarte sa začali zberať cyklisti.
V drvivej väčšine prišli po vlastnej osi. Cesťáky boli v presile. Oproti trnavským cyklistom tam neboli nijaké super mašiny i keď sa našiel i nablýskaný Cannodale,
Wilier alebo mne neznámy taliansky krásavec.
O desiatej bol hromadný štart horákov a cesťáci štartovali po minúte a po minútach po nich (po inej trase samozrejme). Ja som mal 18-ku takže štart 10:18. Keď ma teta na štarte odpočítala ešte som sa popýtal na cestu, čím som zjavne pobavil okolie. Nemôžem za to, že na Javorinu chodím len na horáku. Inak každý tvrdí, že tá cesta je rozbitá pre cesťák, takže ma to nemalo prečo lákať v minulosti. Dve minúty predo mnou odštartovala slečna v teniskách a s nosičom vzadu. Kurnik, to nemohla ísť po mne ? To bude ostuda, keď ju nedobehnem.
V tradičnom duchu som si naplánoval tepovku o jednu úroveň nižšie ako treba, aby som tu domácim náhodou nestrhol nejaký rekord(v privolávaní sanitky samozrejme). Na polhodinový výkon sa normálne jazdí na anaeróbnej hranici a posledných päť minút na krv. Pre mňa by to znamenalo tep 163 a koniec 175, tak som si to v duchu zredukoval na 155.
Štart : vpredu točím malú pílu a ani neplánujem použiť väčšiu. Pri mojom šťastí by mi určite spadla reťaz. Na prvej križovatke bol fotograf, tak som sa spýtal, či idem dobre a ochotne ma napravil. Dúfal som, že to nie je nasadený agent od konkurencie, lebo by som nechcel skončiť niekde na salaši pri žinčici. Ale nie, zbadal som i ceduľu že Javorina a Holubyho. Točil som už druhý kilometer a slečny nikde. Ale naštastie ani mňa nikto nepredbiehal. Medzi nami bol aj Dano, ale ten slečnu určite "spravil" hneď po štarte. Asi na konci 2. km som ju zbadal a dupol na to. Bohužial aj za mnou sa objavila nejaká stíhačka. So slečnou som prehodil pár zdvorilostných fráz typu: "Íha, aký dlhý kopec" alebo "Ako sa Vám šlape, slečna ? ", a spravil som si pozitívnu bilanciu v predbiehaní. Za chvíľku ma ale sekol ten za mnou. Držal som si tú moju 155-ku, ale v takých dvoch esíčkach som si spravil skoro maximálnu tepovku. Sakra, musím sa krotiť. Cesta bola fakt rozbitá ale menej ako všetci vraveli. Dala sa nájsť slušná stopa. Autá nejazdili, iba usporiadateľia s rapkáčmi. 2 km pred koncom som dobehol nejakého pána so strašným rojom múch okolo hlavy. Obišiel som ho skoro po priekope (krípope, kriépope podľa bydliska). Pred cieľom som ešte jedného prešpurtoval. Bodaj by nie keď som sa tak pekne šetril. Takže predbiehacia bilancia 2:3 hovorila, že štatisticky by som mal byť v prednej časti výsledkovej listiny.
V cieli sme čakali na vyhlásenie a tombolu pri pivku a kofole. Obsluha v Holubyho ch. tradične nestíhala, ale dalo sa. Dano nakoniec neskončil na bedne ale len piaty, avšak dostal sponzorské rukavice za umiestnenie. Víťaz mal 27 minút, Dano okolo 30 a ja 38. Akcia to bola vynikájúca svojou príjemnou komornou atmosférou. Počet účastníkov odhadujem na 80. V tombole vyhral skoro každý ale šlo skôr o milé ceny ako niečo o čo by ma mohli okradnúť. Ja som vyhral detské pomocné kolečká, ktorých som sa hneď aj úspešne zbavil v prospech Stana-úspešného čakateľa uvrešťaného potešenia. Dano sa ma spýtal kade pôjdeme naspäť. Videl som jeho rozžiarené očka tak som mu chcel spraviť radosť a hovorím :"Poďme cez Brezovú na Dobrú Vodu cez ten známy kopček" . Nič strašnejšie som si ani nevedel predstaviť, ale Dano rezolútne zahlásil:"To už ked budeme v Brezovej môžeme dať Jablonicu a Trstín, mám tam nájdenú novú skratku-asfaltku v lese" . To "sem tedy kulil vočima" lebo tam poznám hádam všetko. Jednoducho ma nachytal. Z novej skratky sa vykľula cesta prvej triedy. Pri stúpani z Jablonice som dostal príšernú bolesť hlavy. Hovorím Danovi :"Asi mám krvácanie do mozgu, kontroluj ma a ked odpadnem daj ma odviesť na ÁRO." Na vrchole som zastal, že doplním sacharidy, snímem prilbu a vtedy som zistil, že som mal špatne priškrípnité okuliare a bolesť bola razom preč. No je toto možné ?
Zapisujem túto akciu medzi preferované. V cieli som sa dozvedel, že myjaváci robia niečo podobné(pretek šárka slivková), takže sa na aj na to mrkneme. A to ani nehovorím o tých triatlonoch čo tu chlapci robievajú. Ale to sa musím najskôr trochu zlepšiť v plávaní :-)
byeIS
