TT100 - 5.6.2010

TT100 - 5.6.2010

(trnavská stovka 2010 - friško a besno)

Výstroj - camel s 3 litromi ionťáku, ďalši ionťák v prášku, karbošneky, tatranky, klbáska, oblečenie, .... spolu aj s tým čo mám na sebe aj s topánkami 7 kg - teda značne naľahko ;-)

Cieľ - čo najďalej dobehnúť a pokiaľ možno i rýchlo, pri najmenších zdravotných komplikáciách trúbim na ústup.

5.45 - žel. st. Ba - zapisujem sa u Petra na štarte a vyrážam. Aby som nezabudol - ešte som pomohol uviazať banner (akože mám aj organizačné zásluhy). Je mi jasné, že keď to neubehám, tak som hotový, lebo nemám nachodené kilometre a pri rýchlej chôdzi ma skôr rozbolia nohy ako pri behu. Ale zase bežecké tréningy, ktoré obsahujú cca. 40 km týždenne po rovine - to nie je ani bohviejaký základ pre 100km v horách. Tak uvidíme.
A už si to vytriasam - Cesta na kamzík po zelenej. Perfekný vzduch, členok sa neozýva, paráda. Obieham pár pešiakov, cítim sa hrdo a mierne nadradene :-)))











Vybieham k Slamenej búde. Na foťáku som zapol timestamp. Sily mám ako mladý býček, ozaj musím bežať tak pomaly ? Tuším by som tú stovku aj prešprintoval. Ha, ha, ha ...











Kamzík -lúka aj so slávobránou. Okrem psíčkárov úplne prázdno.










"Skoro východ" slnka na Kamzíku. Zdolaný prvý kopec a ani to nebolelo. Ty gerój ... Iváňuška. Z asfaltky treba odbočiť doprava. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo na prvý krát. Asi mám nejaký blok v hlave, ako keď sa niekto v dospelom veku nevie naučiť poznávať ručičkové hodiny a musí nosiť digitálky. Takže kufor na Kamzíku - pekne to začína. Naštastie len 100m navyše :-).








10 km- za nami - a je tu notoricky známa studnička Zbojníčka a ..... Malý červený kríž ...











Už tu vidieť aj prvé náznaky kalamity.
Začal som cítiť ten ľavý členok, ale nebolel, iba v ňom bol taký neurčitý tlak. Normálne by som si to ani nevšimol, ale s takou štrekou pred sebou sa akosi divne sledujem.

20 km za nami -Kozí chrbát - trošku sa to tu križuje so zelenou značkou z Limbachu. Beží sa mi dobre, členok stále rovnako.











Správneho ajťáka prekvapí že tie Kozie chrbáty sú dva. Máte tam naprd navrhnuté indexy v db-modeli páni značkári !! :-0)


smer kopec Somár cca.650m n.m. - prvý vážnejší kopec - viete ako vznikol tento názov ? Pod nami je Lozorno, ktoré sa pôvodne volalo Ezelarn(urbár hradného panstva Stupava) z nemeckého Esel - osol. . V Lozorne bola prepriahacia staniaca somárov pri českej ceste.








Somára máme za nami, stále sa mi beží dobre a dokonca boľavý členok už nebolí. Asi ostatné bolesti už prehlušili členok.



A máme za sebou 24km - sympatická kontrola na Troch Kamenných kopcoch. Každý rok ponúkajú cukríky. Tento rok som musel odmietnuť. Mal som nejakú divnú chuť v hube po ionťáku. Neviete prečo tam tí nápojový designeri musia nak..kať tie aspartámy a sacharíny ? Sprava od Limbachu prišiel stovkár oraziť si kontrolu. Divná skratka :-0).






29km - 4.15hod od štartu - Pezinská Baba - kontrola. Spôsobený menší chaos, lebo kontrola nebola pri krčme :-). A v krčme plno, bol tam nejaký školský výlet. ĽudoB mi dal výbornú minerálku, ktorú som si vzal do ruky a potom som ešte kúpil minerálku do camelu v bufete pri asfaltke. Od predavača som sa dozvedel , že som jeho peknučký. Kuuuurnik .... že by mi niečo v minulosti uniklo ? Minerálka bola bublinková a to vyvolalo búrlivé grganie až na Mesačnú lúku, kde som to musel vyliať. Tá Ľudova mi určite zachránila život, to sa musím revanšovať.




36km - Čmelok - necelých 5 hodín od štartu . Je tu notoricky známe tajné zariadenie nemenovanej armády. Stále sa mi dobre beží ale cítim prichádzajúcu svalovú únavu a bublinky z minerálky mi tiež nerobia dobre. Už to bude cca. 5 hodín od štartu. Ak by to bolo po rovine, tak určite mám aspoň 55 km s týmto nasadením. Tak si aspoň viem predstaviť v akom pomere sa to dá porovnávať. No kopec ešte len príde ... vážení !!!






Skalnatá 704m.n.m. - zase niečo nastúpané, odmenou krásny výhľad na Vysokú a na ...























... na nížinu smerom cez Častú.











Vápenná - 752m.n.m
Štatistika od štatu: 49km. cca. 8hod. behu a nastúpaných 2,2 km(hiking.sk). Na pohľad to ani nevyzerá na beh ale verte, že som sa neflákal. V tomto čase to samozrejme dokáže aj dobrý chodec ale to sú páni turisti. Počas posledných 3 hodín pri preliezaní kalamitného dreva sa mi objavila stará bolesť z vojny, ktorú som získal naskakovaním do tanku. Tak ma pichlo v kolene, že som išiel k zemi. Postupne som to rozchodil, ale v podstate som vedel, že končím na Bukovej.










Ešte pohľad z Vápennej.






Mesačná lúka - konečne originál pramenitá voda.














A odchod z mesačnej ...


Po opustení "mesačnej" som sa pridal k polobežcom-rýchlo chodcom. Obchádzali Klokoč zľava po zvážnici, tak som sa aspoň niečo "naučil". Z Amonovej lúky som zavolal môjej šéfke, aby ma prišla zobrať na Bukovú. Keďže som mal kopec času už som len využil pekný čas a motal som sa traverzom mimo červenej značky na Bukovú skoro 4 hodiny.


Poučenie: celú trnavskú stovku by som náročnosťou porovnal tak s tromi-štyrmi maratónmi. Bez problémov zvládnuť ju by pre mňa vyžadovalo rádovo väčšie tréningové dávky. Ako rekreačný bežec som v podstate dopadol presne ako som mal. Zhruba 45 km za 7 hodín do Sološníckej doliny a potom voľná chôdza na Bukovú cez Vápennú.

Inak tí stovkári bežci alebo rýchli chodci - skutočný rešpekt. Doteraz som bol v malom omyle, že stačí mať čas a pevnú vôľu. Teraz to vidím, že každý kto TT100 urobí pod 17 hodín je nenormálne namakaný.

byeIS

Devín-Bratislava 11.4.2010

Hneď ráno som zabehol k časomiere. Bol tam Rasťo, Paži a Kotúč. Že vraj rekord v počte prihásených - 4500 . Naposledu som tu bežal, keď tu bolo niečo cez 1000 ľudí a veru -> husto bolo. No uvidíme. Na autobusy som čakal asi 25 minút a na štart som sa dostal pol hodiny pred štartom. Ľudí ako dreva. Vedel že tam mám zo desať známych. V tom dave som stretol len Ďusiho a MišaG. Obaja mali vysoké športové ambície, tak som ich nechal, aby si držali miesto na štarte. Navštívil som blízky porast a potom som sa šiel rozbehať po prúde Dunaja. Štart sa zdržal o pár minút. Snažil som sa dostať na štartovú pozíciu, kde sa už nevyskytujú nešportovo odeté indivíduá a rôzne stredoškolské kolektívy. Po výstrele z dela sa masa dala dopredu lenivým poklusom. Bežal som po tráve vpravo (inak sa nedalo), takže ani neviem, kde sa nachádzala štarové čiara. Ani som teda nevedel, kedy mám spustiť stopky. Predo mnou sa vlnila obrovská masa ľudí. Ako sa lievik zužoval chvíľmi som bol nútený kráčať krokom. Takže ani nebolo dôležité, kedy som prekročil štartovú čiaru, pretože čas bol dosť skreslený týmito zdržovačkami. Pri behu do polovice dediny som mal tepovku pod 100. Ani na rozohriatie. Až k výbehu z dediny mi tepovka stúpla na rozbehových 120. Zatiaľ som sa nesnažil nikoho predbiehať, len som dával pozor aby ma nejaký pojašenec zozadu nezoťal. Asi po 2 km sa začalo dať predbiehať. Rozbehol som tep na 145 a až do konca pretekov som sa predieral dopredu. Pocit z masovosti bol skutočne autentický. Až do cieľa som musel dávať pozor, aby som od niekoho nedostal lakťom do krížov (ale také strašné to až nebolo). Cieľová rovinka na nejaký špurt už vôbec nedávala šancu. Po prebehnutí cieľom nás chalani z časomiery lifrovali ďalej, aby mohli ďalsí dobiehať, ale bolo to skutočne "na knap". Množstvo ľudí ohromujúce. Napriek tomu sa mi podarilo vrátiť čip tak do desať minút. Aj do autobusu pre oblečenie sa podarilo šikovne.

Resumé športové: 55min45sec je môj normálny čas, ale vzhľadom k podmienkam a k tomu že som si beh len tak užíval, som spokojný. Ale jednej veci nerozumiem, prečo na tréningu behám tak isto rýchlo s nižšou tepovkou. V kategórii som bol 125. z 389. a v hlavnej kategórii by som bol na tom klasicky o niečo lepšie.

Resumé organizačné: s takou masou ľudí celkom dobre zvládnuté, aspoň tak dobre aby ma to nabudúce neodradilo. Pre ľudí, ktorí sa naháňajú za športovými výsledkami to asi nebude to pravé a odporučil by som radšej klasické bežecké preteky (beh.sk). Ak by som mohol poradiť organizátorom, odporučil by som ľudí v cieľovom priestore obdariť megafónmi, posunúť cieľ bližsie k mostu aby sa masa ľudí roztiahla po námestí. Štart by som posunul až na cestu k Dunaju, nech tam nevzniká štartový lievik (ale to sú len také výplody málo informovaného človeka).

byeIS

materská stránka:
http://mtbikers.szm.com/
http://turista.szm.com/

Časovka na Zošku 26.07.2009

V stredu Paži poslal avízo o akcii. Celkom mi to nejak uniklo kvôli môjmu prechodnému zanedbaniu internetu, tak som sa celkom potešil, že bude čím zaplniť víkendovú existenčnú ničotu. Večer pred pretekom sme u kamaráta do polnoci zapíjali kolaudáciu záhradného altánku, tak moje závodné ambície, ktoré bývajú silne minimalistické, ostali prakticky nulové. Do Modry som išiel z Lopašova, volil som auto ako približovadlo. Pred štartom som mal dosť času a prešiel som



celú trať "na skúšku". Za 35 minút som bol hore a ani som sa nezadýchal. Trať je celkom pekná. Len pred Panským domom to smrdí držkopádom typu prudká ľavá po zjazde a cimprcampr do priekopy. Po návrate do priestoru štartu som už stretol známych. Prešporčania prišli na bicykloch, tak som bol trocha v hanbe. Ale šup na štart. Pre toho kto to nepozná, časovka jednotlivcov do kopca sa štartuje po jednotlivcoch v minutových intervaloch. Na čiare sa ujo Féder sa ku mne





zozadu nenápadne priplichtil. Nebolo mi všetko jedno. Chlap je to riadny, mal by som sa čo oháňať. Až potom mi zaplo, že ma chce za sedačku chytiť, aby som sa mohol zacvaknúť do pedálov. Pekný náznak profesionality. Vlastný štart riadil RoboJ - veľká legenda cyklo-biko reportingu. Odborným mazáckym hmatom mi skúsil tlak v pneu. Ha-há. Netušil ako som doma skákal s pumpou okolo bicykla ako samček gorily horskej obklopený tlupou sexuchtivých chlpatých krások. Podarilo sa





mi natlačiť 11 atmosfér (na plášti mám max tuším 8 atm, ale kto by to čítal :-))). Zaznel signál a šlapeme. Od štartu po križovatku s Harmóniou je to asi 350m. Podarilo sa mi na tom kúsku vytlačiť tepovku na 160. Tak rýchlo po štarte to nie je veľmi dobré ale skús brzdiť keď tam davy skandujú. Za križovatkou som už pociťoval tvrdnúce nohy. Podradil som a začal zrovnávať kadenciu a tepovku. Zbadal som pretekára predo mnou. Nenechať sa nalákať predbiehaním a ťahať si svoje. Za chvíľku som ho spravil. Niečo sme prehodili. Neviem prečo to robím, ale keď niekoho obehnem, tak nahodím nejaké zdvorilostné bla-bla-bla. Ale keď mňa predbiehajú tak "ništ". Asi nejaká skrytá samoľúbosť :-)))). V ďalšej zákrute





sa predom mnou objavila dievčinka. Tak isto - za chvíľku bola moja. Pri predbiehaní som ju pochválil. Potom nasledovali 2-3 km osamote, len drina a drina. Len okolo "Zošky" nejaký turisti povzbudzovali. Obzrel som sa a zo zákruty sa objavil prenasledovateľ. Fajn, aspoň niečo na morálku. 2km som mu odolával držiac moju ideálnu časovkársku tepovku 160. Za chvíľku prišiel krátky zjazd, kde som sa trocha vydýchal a potom záverečným lesíkom k hvezdárni. Predo mnou sa





objavilo auto-športiak, pričom už sme boli v plnom zákaze pre moto-vozidlá. Asi nejaký miestny podnikateľ a prapovdepodobne i sponzor zároveň pocítil potrebu svojimi bonmotmi rozveseliť časomieru v cieli a zvolil si nesprávny druh dopravy. Zo dva krát som na neho zakričal aby uhol ale nevidel som nijakú reakciu, tak asi po 100m plíživej jazdy som ho obehol po hrubom štrku zľava. Takých 10-20 sec. som tam nechal. Takého ambicióznejšieho odo mňa by to asi nas...lo.





V cieli som sa povyhrieval na slnku, počkal na známych a zviezli sme sa dole. Dal som si obligátnu kofolu, párky tradičnej kvality a čakali sme na vhlásenie a tombolu. A prišiel šok. Objavil som sa na výsledkovej tabuli na treťom mieste. Ale no toto, však keby som vedel, že ide o "veľa" aj by som sa možno inak snažil, lebo



ďalší v poradí boli dosť natesno :-)). Takže na bedni som vyfasoval pekný balíček obsahujúci okrem iného poživeň ducha(knihu) i tela(kabinetné víno). Ďalší šok nadišiel pri tombole. Vyhral som prvý krát v živote v tombole po nespočetných pokusoch rátajúc nielen kopec športových podujatí ale dokonca aj spoločenských. Žeby sa môj život začal uberať inde ? Bŕŕŕŕŕ. Bol som celkom spokoný.







Fakty:

Poradie vek 40-50r.
1 Július Bugár 00:18:25
2 Dušan Hodúr 00:21:22
3 Ivan Šimna 00:21:34

Dľžka: 7.3km
Prevýšenie: 290m
Priemerka moja: 21.31km/hod
Maximálna tepovka: 167
Priemerná Tepovka: 159

fotky som si požičal od Dušana Hodúra a sportreport.sk

oficiálna stránka: http://www.sportreport.sk
ďalšie foto:
http://picasaweb.google.com/dusky96/CasovkaNaZosku2009
http://picasaweb.google.com/sportreport.sk/2009_07_26_casovka_zoska
http://picasaweb.google.com/sportreport.sk/2009_07_26_casovka_zoska_2

byeIS

Konečne 42,195 km (ČSOB Marathon Bratislava 2009)

Konečne 42,195 km (ČSOB Marathon Bratislava 29.3.2009)

Behám už zopár rokov, tak som sa rozhodol konečne skúsiť kráľovskú disciplínu. Prípravu som nijak zvlášť nemenil Tak ako po iné roky po jesennom ukončení cyklo-sezóny som behal cca 30 km týždenne len v nízkej záťaži. V decembri


som mal úraz bez následkov spojený s 3-dňovým pobytom na ÁRE (IS-ke) kvôli strate krvi. Trvalo to do konca januára než som sa z toho zmátožil a dokázal plynule zabehnúť 10km aspoň pod jednu hodinu. Normálne by to bola tragédia ale potom sa to zlomilo a vo februári som mohol normálne trénovať.

Týždeň pred pretekmi som dal 30 km v pomalom až svižnom tempe a potom do konca týždňa už len relaxačné výklusy.




Deň pred pretekmi všetky zdroje hlásili vytrvalý neprerušovaný dážď. V nedeľu ráno ale kupodivu celkom fajn. Takže rýchlo prelepiť bradavky leukoplastom a ideme na to. Ja, drahá a jedno dieťa. Dialnica do BA nás trocha zdržala, zabudli sme na tie spomalenia kvôli rozširovaniu. Na štarte som bol 15 min. pred výstrelom. Obehol som to rýchlo, že koho stretnem, ale akurát som sa zvítal s Pažim pri časomiere. Ešte som si vystál frontu pri WC a vliezol som do štartovacieho priestoru.

Tohto roku bežia vodiči, ktorí majú za úlohu doviesť bežcov v čase, ktorý si zvolia (4:00, 3:45, 3:30, 3:15, 3:00). Ja som sa rozhodol po skúsenosti z polmaratónu skúsiť 3:30, prípadne ak by som nestačil tak by som sa nechal dotiahnuť ďalším vodičom na 3:45. Čas 3:30 mi vyšiel z bežeckej kalkulačky na runner.com. Rozhliadal som sa po vodičoch ale nikoho som nevidel. Mali mať na chrbtoch ceduľe s očakávanými časmi. Opýtal som sa prvého človeka vedľa, že kde sú vodiči. Vyvalil na mňa blváky že "ónly english". Zaujímavé. V krátkom čase už druhý maďar, ktorý na slovensku zabudol materinský jazyk. Slota odvádza dobrú robotu. Tak inak : "pacemakers, tudom ?" Ukázal dopredu a hovorí "balloons". No to je v keli. Vodiči mali na sebe priviazné aj balóniky aby ich bolo zdiaľky vidieť, ale problém bol v tom, že medzi mnou a balonikármi bolo asi 1000 ľudí. Nechápem prečo pomalí vodiči boli úplne vpredu.

Prvé kolečko:
Prvý muž radnice p.Ďurkovský dal výstrel a masa sa pohla. Jáááj, kdeže moje balóniky sú ? Keď sme sa dali na ceste trocha do lajny, tak posledný 4:00-vodič bol 200m predo mnou. Dal som ho asi po kilometri. 3:45-ka už bola náročnejšia, tú som dobehol až uličkách starého mesta po asi 4 km. V stíhačke som nestihol občerstvovačku a to som pociťoval aj trocha smäd aj hlad. Dal som si záväzok , že na každej občerstvovačke sa teraz povinne zastavím. Poučenie do budúcna: "Ak chceš ísť s vodičom, tak sa ho za každú cenu chyť od začiatku ! ". Vybehli sme na most SNP a už som uvidel aj môjho vytúženého balónikára 3:30. Ale ten si to už trocha svižnejšie švihal. S tepovkou 160 som ho dobehol až v polovici Panónskej cesty zhruba na 8 km. Poctivo som všade pil a jedol ale musel som to prekladať aj enervitkami z vlastných zásob. Keď som sa stabilizoval za vodičom 3:30 tepovka mi klesla na 150. Tabuľkovú závodnú maratónsku tepovku mam 155, tak som začal veriť ze to za tých 3:30 zvládnem. Až po hrádzu, po zhruba 15. kilometer, sa mi bežalo dobre. Tam sa z popŕchania spustil celkom regulárny dážď. Potom som začal pociťovať bolesť v ľavom hornom kvadrante pľúc a začala mi trnúť ľavá ruka. Žeby infarkt? Keď už to má prísť tak nech, aspoň tu mám kvalitné zdravotné zabezpečenie. Aj nohy akosi oťaželi, tak som na 18. km vodiča pustil a zvolnil. Tepovka 145 a v pohode som dobiehal do priestoru centra. Tam mi vyšiel polmaratón na 1:46. Zavolal som mobilom managerke, aby ma niekde v starom meste odfotila a pomaly som vytriasal ďalej. Dážd zmiernil.

Druhé kolečko:
Na americkom námestí sa mi z chodníka prihovoril samozvaný tréner v tesilkách a v šiltovke. Radil mi aby som zhlboha dýchal a poriadne mával ručičkami. Ešte to aj predviedol. "Svatá prostoto". Managerka/mangelka ma čakala s foťákom pri kamenáči. Ešte som robil opičky do objektívu. Znova som sa dostal na most SNP a nekonečná panónska predo mnou. Samozrejme aj trocha protivietor. Keď sme bežali v prvom kole s masou polmaratóncov tak sme boli lepšie poschovávaní. Vybral som si mladú dvojicu a zavesil som sa za chalana. Ešte sa k nám pridal mladý vysoký atlét s uvolneným behom a vo štvorici sme zvládli celú panónsku. Sem tam som teda aj striedal ale to len tak zo slušnosti. Keď sme sa dostali na koniec petržky, mladí zdrhli a ja som zase zdrhol atlétovi. Znova začalo poriadne pršať. Maratónky plné vody a ani nitka suchá. Tretry úplne zmenili za mokra vlastnosti a začal som pociťovať tvoriace sa otlaky. Aj palec ma začal trocha pobolievať. Aj ľavý členok. Ale nebolo to to patologické pichlavé - iba také únavové. Znova sme sa dostali na hrádzu. Na 35.km som za sebou počul divný rachot. Ako keby niekto v diaľke strieľal z malorážky, alebo hádzal gramorky na plech. Otočím sa a balónikár s plánovaným časom na 3:45. Ten zvuk vytvárali kvapky dažďa padajúce na balóniky. Ale taký rachot ? No toto. Ak ma títo dobehli a neurdžím sa s nimi tak to nebudem mať ani za 3:45. Neveriacky som sa spýtal vodiča že či to náhodou neprehnal a nebeží príliš rýchlo. Z úsmevom ma "sejmul" tvrdení, že to síce trocha prehnal, ale len o 8 sekúnd. Ak to číta srdečne pozdravujem :-). Bežal som s po hrádzi s vodičom asi 3 km, tepovka 145-150. Keď sme sa blížili ku koncu hrádze začali mi tŕpnuť obidve ruku v predlaktí. Aj celková únava sa už hlásila. Na 38 km som nechal vodiča bežať dopredu a už som bojoval len o dobehnutie do ciela. Tepovka mi spadla na 140 a chvíľami aj menej. To už bol ale v tom daždi problém udržať prevádzkovú teplotu, tak som hľadal taký kompromis aby som neskolaboval ani od zimy ani od únavy. Po pravej strane som si všimol zaujímavú osadu bezdomovcov. Kompletné bývanie v centre, aj domácich mazlíčkov tam mali. Vybiehame na most a už viem že ma už nič nezastaví. Bežím po nábreží aoproti vidím kráčať maratónca s vyfasovanou igelitkou. Zjavne už má po všetkom a skončil. Nezdržal som sa smiechu - našlapoval ako keby išiel po mínovom poli. Kričím naňho "Čo to ako našlapuješ ? Hľadáš míny ?" Zmohol sa len na bolestivý úškrn. Ale ľudia okolo sa výborne zabávali. Zákruta doprava a už vbieham do cieľa. Objavil som sa na obrovske tabuli a ľudia skandovali. Že ich to ešte baví. Však som najmenej hodinu a pol za víťazom :-(. Neviem ako som vyzeral, ale Paži s Rasťom z časomiery sa náramne bavili. Mal som naplánovaný tanec víťazstva pred prekročením cieľovej pásky ale som si to rozmyslel. Nevyzeralo by to dobre keby som tam stratil balanc.

V cieli:
Za čiarou mi slečny hodili na krk kus kovu. Ešte ho raz budem vnukom ukazovať. Snažil som sa aj trocha koketovať, ale zmrznutá huba a kyslíkový dlh mi dovolili len nejaké pazvuky. Potom som minútku musel postáť s oboma rukami na zábradlí, aby som zdravoťákom nedal šancu na mne zarobiť. Sú to snaživci, jak ťa raz majú na nosítkach sestričke na kramároch sa nevyhneš, a v mojom veku ... ! Rýchlo som vyfasoval proviant, zvítal som sa s rodinou a hajde k autu. Auto som mal pri prezidentskom paláci. Nasledovala krížová cesta. Ak ten na nábreží našľapoval ako keby míny hľadal, ja som vyzeral akoby som už jednu slabšiu našiel.




Rekapitulácia:

prvý, ja a posledný v absolútnom poradí
1. HAURYCHENKO Aliaksej BLR nar.1976 LCC Wien 02:21:40
.
196. ŠIMNA Ivan SVK nar.1964 Turista D. Lopašov 03:48:31(polmar.1:46)
.
337. MEIER Robert GER nar.1966 Perot Systems 04:53:11





V zásade bežecký maratón splnil moje očakávania. Rešpekt je každopádne na mieste. Oproti horským cyklomaratónom možno vyžaduje v absolútnych číslach menej energetického výdaju, ale je to omnoho viac na hlavu. Fyzický rozdiel je hlavne v tom, že v zjazdoch človek môže nabrať sily a ten kopec vyletí. Ale tu je to o permanetnej záťaži bez oddychu. A potom je tu to riziko poškodenia chrupaviek alebo šliach. To je nebezpečné hlavne pre typ ľudí "svet je gombička".





Vyskúšané maratónky (2x Devín a jeden polmaratón, v týchto ostrých som nabehal okolo 150 km) mi urobili krvavé otlaky a dokonca mi omodrel necht na palci a to už teda vôbec nerozumiem čo to spôsobilo za mechanizmus. Čítal som že ultramaratónci mávajú takéto problémy. Ale ja ? Skrátka čoho je moc, toho je asi "přespříliš". Palec ma ale nemrzí, aj tak už treba zahájiť bicyklovú sezónu a na biku ho nepotrebujem :-). Inak okrem bežnej svalovice nemám vôbec nijaký problém. 10 minút po prebehnutí cieľa som si myslel, že ako zaujímavá životná skúsenosť by bežecký maratón už stačil. Ale zase .... čo ja viem ? Ak si spočítam chyby tak v prvom rade bolo to 8 km naháňanie sa za balónikármi hneď na začiatku. Ďalším problémom bol dážď a zima. Aspoň sa mám kde zlepšovať :-))))





byeIS

Trnavských Jarmočných 6666 metrov - 13.9.2008

Tentokrát zase Dano inicioval účasť na ďalšej časovke. Ja som túto akciu zaregistroval už dávno, ale budila predo mnou rešpekt. Zo dva krát som sem náhodou zablúdil počas normálneho tréningu. Keď som videl expertov na časovkárskych špeciáloch a s ufónskou časovkárskou prilbou, mal som pocit, že výkonnostne sem nepatrím. Ale tento rok som si to podľa čiar na ceste vyskúšal a dosiahnutý čas ma presvedčil, že by to nemusela byť až taká ostuda. S Danom sme sa dohodli, že po časovke si urobíme ešte okruh cez trnavskú tabuľu na Babu a vrátime sa cez Záhorie.
Z toho som mal problém, čo na seba a čo so sebou, keďže sa to črtalo na nejakých 130-140 km.
Hneď zrána sa ukázalo aj komplikované počasie, silný severovýchodný vietor a
brutálna zima oproti tomu, na čo sme boli zvyknutý. Vyrážam z domu v normálnych kraťasoch, navyše oproti nedávnym trópom som zobral len moirovú windstoper-vestu,
lebo aj nejaké zubaté sa ukázovalo.

Policajti mali uzavretú cestu hneď od odbočky na Malženice, takže na rozjazďovanie sme mali asi 1,5km chránenej cesty medzi letiskom a križovatkou. Hneď som sa zaregistroval, aby Dano neštartoval blízko pri mne. Takto sme si mohli postrážiť veci alebo navzájom odmerať čas. Do štartu mi ostávalo asi 1,5 hodiny, takže som mal dosť času pokecať so známymi. Jožko, Marián, Laco1, Laco2. Aj z bývalej roboty zo Siemensu som tretol človeka, o ktorom som netušil že bicykluje. Pre toho, kto nepozná trať treba napísať, že jednotlivý pretekári štartujú po minúte a trať sa ide 3333 metrov od letiska na Malženice, otočka a naspäť. Spolu magických 6666 metrov. Toto čislo je tachymetricky zaujímavé, pretože dosiahnutý čas 10 minút znamená čistý priemer 40km/h. Na trati sú mierne hupáčiky, keďze sa ide tam a späť nedá sa počítať s podporou vetra(skôr naopak) a výrazným spomalením je aj otočka. Výsledkom tohto je to, že aj pre výborne disponovaných výkonnostných cyklistov tá priemerka 40km/h je poriadne tvrdý oriešok. Ale predstavuje zaujímavú métu. Protivietor hneď po štarte bol fakt brutálny, počítam 12-15m/s. Proti takému vetru tesco-cyklisti zostupujú z bicykla a začínajú tlačiť. Starí borci radili proti vetru ťahať pocitovo aby sa človek nezakyslil
a po otočke to poriadne rozbaliť . Ale ja predsa len čítam kpo.cz, takže skôr sa prikláňam k sledovaniu tej tepovky a držať si kadenciu pedálov. Hlavne moc nesledovať rýchlosť, proti tomu vetru to bude poriadne demotivujúce.
Je tu štart: stojím na štartovacej plošine, bicykel odstrojený, niekedy som aj zbytočné šróbiky odmontoval, teraz som sa neunúval ani s košíkom, nulujem stopky, resetujem cyklopočítač, štartér hlási countdown. Mrknem na tepák. Ukazuje 90. Keď som začínal jazdiť mával som na štarte aj bez rozjazdenia 140. Už ma to asi tak nerajcuje, lebo som zistil, že ak by som aj vyhral, chleba lacnejší nebude. 5,4,3,2 ... ako som sa posúval trochu dopredu, dostal som sa na šikminu, potiahlo ma to dopredu a už som aj šľapal. Sekundu som si uchmatol pre seba. Mrkol som na štartéra, reku aby ma nediskvalifikoval, ale vyzeral spokojný. Tiež vedel asi o tom chlebe. Na štartovacom kopčeku veter-neveter ešte plný síl som vytočil 37km/h. Hneď prvý kopček ma umravnil na 30km/h, k udržaniu kadencie som výrazne podradil. Keď som sa dostal na rovinku asi po 300m rýchlosť sa ustálila na 27, tepovka 162, kadencia 80.

Tak toto by som mohol. Oprel som nos o riaditká a len som ťahal. Každých 100-200 m som kontroloval budíky. Stále všetko v poriadku, ale napriek tomu asi po 1,5 km začali tuhnúť nohy.
Začal som radiť o jedno kolečko ľahší prevod. V jednom stúpavom hupáčiku pri výraznom poryve i tak brutálneho protivetra mi na tachometri naskočilo 23 km/h. Vedel som, že to môžem čakať ale aj tak, však sme na časovke!!!!!. Blížim sa k tomu kužeľu, kde sa mám otočiť. Chlapík tam aj auto postavil, tak aby každého zastavilo.
Istota je istota, taký časovkár nehľadí. Pekne som pozdravil chlapíka na otočke a pozriem na stopky. 7:40. Keby nebolo toho vetra, tak sa vrátim domov širokým oblúkom cez Špačince a zatelefonujem na štart aby ma nečakali, že som poblúdil. Ale otočme to a poďme. Hneď po otočke malý dolekopček som vytočil na 52. Čakal som viac ale ďalsí oproti horekopček som udržal výrazne nad 40km/h. Takže pod 40 už asi nepôjdeme. Ešte som mrkol na tepometer, aby nás tieto hrátky nerozhodili. Točím, točím, točím. Nosom brnkám o riaditká.

Mám ich dosť vysoko, skôr na takú turistiku, ale aspoň ma kríže nebolia. Prišla rovinka povedľa teplovodu, vytáčam to na 57km/h, tepovka 168.
Vyzerá to parádne, škoda že to nejazdím aj bez vetra v zadku (alebo zo zadku ? alebo zozadu ?). Po kilometri tejto naháňačky mi začali brnieť nohy. Nie ako keď sú tvrdé, ale ako keď človek zle sedí. Skrátka nedostatok kyslíka. Trošička som zvolnil, ale keď som na horizonte zbadal cieľ už som prestal všetko sledovať. V cieli som zareval 45 (to ma pri štarte upozornili, vraj keby náhodou nevideli dobre číslo). Nechápem ako som si to mohol zapamätať. Výsledný čas 12:05 ma celkom pekne prekvapil. Urobil som si štatistiku v Exceli. Vietor2008 handicapoval každého priemerne 25 sekundami. Danovi som už teraz s určitosťou predpovedal bednu ale bola z toho len "bramborová". Až na výsledkovej listine som zbadal, že mal rovnaký čas ako tretí 10:38. Nechápem podľa akého kľúča rozhodli o treťom. Treba povedať že Dano jazdil na veľmi peknom talianskom bicykli ale postavenom skôr na tréning (oceľ rám, masívne kolá). Ale nabudúce im to nandáme.

Don't worry, be happy a športu zdar

ivanS

.... sorry za kvalitu fotiek z mobilu

Časovka-horekopec, Javorina 6.9.2008

Na podnet StanaK som si našiel propozície na www.kstst.sk a po chvíľke váhania som bol presvedčený. Po up-hile na kamzík pred mnohými rokmi som si raz síce už povedal, že takéto
hračky nie sú príliš pre mňa, ale toto je predsa len niečo iné. Dĺžka trate 8,5 km, prevýšenie 600, to sa už začína podobať na normálne závodenie. A k tomu so si doteraz nikdy nevyskúšal niečo ostré na ceste. Horekopec sa javí aj celkom bezpečný oproti bežnému horskému maratónu infikovanému samovrahmi a dobrovoĺnými darcami. Zavolal som Danovi, ktorý na rozdiel od niekoho má aj niečo najazdené. Ten samozrejme zareagoval okamžite jediným možným spôsobom a bolo rozhodnuté.



V sobotu ráno som nakopol tátoša z Lopašova do Vrbového pre Dana. Vo Vrbovom kládli nový koberec, takže kompletne zasratý cesťák od asfaltu. Cestu na Turú sme zvolili po
kopaniciach. Pred pol desiatou sme už boli na štarte. Registrácia prebehla bleskovo. Zvítal som sa so Stanom. Poteší keď človek vidí známeho, hlavne na území, kde sme prišelcami.
Na štarte sa začali zberať cyklisti.
V drvivej väčšine prišli po vlastnej osi. Cesťáky boli v presile. Oproti trnavským cyklistom tam neboli nijaké super mašiny i keď sa našiel i nablýskaný Cannodale,
Wilier alebo mne neznámy taliansky krásavec.



O desiatej bol hromadný štart horákov a cesťáci štartovali po minúte a po minútach po nich (po inej trase samozrejme). Ja som mal 18-ku takže štart 10:18. Keď ma teta na štarte odpočítala ešte som sa popýtal na cestu, čím som zjavne pobavil okolie. Nemôžem za to, že na Javorinu chodím len na horáku. Inak každý tvrdí, že tá cesta je rozbitá pre cesťák, takže ma to nemalo prečo lákať v minulosti. Dve minúty predo mnou odštartovala slečna v teniskách a s nosičom vzadu. Kurnik, to nemohla ísť po mne ? To bude ostuda, keď ju nedobehnem.



V tradičnom duchu som si naplánoval tepovku o jednu úroveň nižšie ako treba, aby som tu domácim náhodou nestrhol nejaký rekord(v privolávaní sanitky samozrejme). Na polhodinový výkon sa normálne jazdí na anaeróbnej hranici a posledných päť minút na krv. Pre mňa by to znamenalo tep 163 a koniec 175, tak som si to v duchu zredukoval na 155.


Štart : vpredu točím malú pílu a ani neplánujem použiť väčšiu. Pri mojom šťastí by mi určite spadla reťaz. Na prvej križovatke bol fotograf, tak som sa spýtal, či idem dobre a ochotne ma napravil. Dúfal som, že to nie je nasadený agent od konkurencie, lebo by som nechcel skončiť niekde na salaši pri žinčici. Ale nie, zbadal som i ceduľu že Javorina a Holubyho. Točil som už druhý kilometer a slečny nikde. Ale naštastie ani mňa nikto nepredbiehal. Medzi nami bol aj Dano, ale ten slečnu určite "spravil" hneď po štarte. Asi na konci 2. km som ju zbadal a dupol na to. Bohužial aj za mnou sa objavila nejaká stíhačka. So slečnou som prehodil pár zdvorilostných fráz typu: "Íha, aký dlhý kopec" alebo "Ako sa Vám šlape, slečna ? ", a spravil som si pozitívnu bilanciu v predbiehaní. Za chvíľku ma ale sekol ten za mnou. Držal som si tú moju 155-ku, ale v takých dvoch esíčkach som si spravil skoro maximálnu tepovku. Sakra, musím sa krotiť. Cesta bola fakt rozbitá ale menej ako všetci vraveli. Dala sa nájsť slušná stopa. Autá nejazdili, iba usporiadateľia s rapkáčmi. 2 km pred koncom som dobehol nejakého pána so strašným rojom múch okolo hlavy. Obišiel som ho skoro po priekope (krípope, kriépope podľa bydliska). Pred cieľom som ešte jedného prešpurtoval. Bodaj by nie keď som sa tak pekne šetril. Takže predbiehacia bilancia 2:3 hovorila, že štatisticky by som mal byť v prednej časti výsledkovej listiny.


V cieli sme čakali na vyhlásenie a tombolu pri pivku a kofole. Obsluha v Holubyho ch. tradične nestíhala, ale dalo sa. Dano nakoniec neskončil na bedne ale len piaty, avšak dostal sponzorské rukavice za umiestnenie. Víťaz mal 27 minút, Dano okolo 30 a ja 38. Akcia to bola vynikájúca svojou príjemnou komornou atmosférou. Počet účastníkov odhadujem na 80. V tombole vyhral skoro každý ale šlo skôr o milé ceny ako niečo o čo by ma mohli okradnúť. Ja som vyhral detské pomocné kolečká, ktorých som sa hneď aj úspešne zbavil v prospech Stana-úspešného čakateľa uvrešťaného potešenia. Dano sa ma spýtal kade pôjdeme naspäť. Videl som jeho rozžiarené očka tak som mu chcel spraviť radosť a hovorím :"Poďme cez Brezovú na Dobrú Vodu cez ten známy kopček" . Nič strašnejšie som si ani nevedel predstaviť, ale Dano rezolútne zahlásil:"To už ked budeme v Brezovej môžeme dať Jablonicu a Trstín, mám tam nájdenú novú skratku-asfaltku v lese" . To "sem tedy kulil vočima" lebo tam poznám hádam všetko. Jednoducho ma nachytal. Z novej skratky sa vykľula cesta prvej triedy. Pri stúpani z Jablonice som dostal príšernú bolesť hlavy. Hovorím Danovi :"Asi mám krvácanie do mozgu, kontroluj ma a ked odpadnem daj ma odviesť na ÁRO." Na vrchole som zastal, že doplním sacharidy, snímem prilbu a vtedy som zistil, že som mal špatne priškrípnité okuliare a bolesť bola razom preč. No je toto možné ?

Zapisujem túto akciu medzi preferované. V cieli som sa dozvedel, že myjaváci robia niečo podobné(pretek šárka slivková), takže sa na aj na to mrkneme. A to ani nehovorím o tých triatlonoch čo tu chlapci robievajú. Ale to sa musím najskôr trochu zlepšiť v plávaní :-)

byeIS

ČSOB CITY MARATHON BRATISLAVA 2008

Ako som už sľúbil minule, po dobrých skúsenostiach z Devín-Ba som sa rozhodol zvýšiť latku a skúsiť polmaratón. Po lese som už prebehol i viac ako 30 km ale v závodnom tempe a na tvrdom povrchu som si na "veľký" maratón predsa ešte netrúfol.

Príprava u mňa pozostávala z aeróbnej aktivity 2X, niekedy 3X do týzdňa po jednej hodine počas celého roka. Všetko len v základnej vytrvalosti, takže nijaký rýchlik, ale na pohodové zbehnutie polmaratónu by to malo stačiť.

Tradične som počas dvoch týždňov pred závodom zhodil zimné lipidy na netto hmotnost cca. 68kg. Pár dní pred závodom som skúšal aj nejakú glycidovú kompenzačnú diétu, ale bál som sa že to preženiem, tak to bol asi len taký náznak.


Na štarte som sa stretol s Martinom a Bobom. S Martinom sme si vymenili skúsenosti a zverili so svojimi cieľmi. Ja som to chcel spraviť za 1:50. Podľa mojich výpočtov by som to mal bez vážnejšieho úsilia zvládnuť.

Štart: štartoval som medzi poslednými, pri prechádzaní štartovej čiary som mrkol na stopky - mal som -30 sekúnd oproti výstrelu, aspoň sa bude na čo vyhovárať. Na rozbehnutie sme dostali asi trojkilometrové kolečko po meste. Zmysel tohto kolečka pozostával z pobavenia turistov, prípadne sa dalo naposledy zamávať svojim príbuzným. Keď sa chytil tepák ukázal 160, postupne som znížil na 150. I v tomto tempe som to do radu predbiehal. Prvých pár kilometrov ma pichalo v ľavom boku. To bola pre mňa nová skúsenosť. Hneď po štarte - čo to je. Ale bol som v poho... lebo som si bol istý, že stravovaciu chybu som neurobil. A ozaj. Za chvíľu prestalo. Vybiehali sme na most SNP po tom oblúčiku. Tam som sa pár luďmi nechal predbehnúť v snahe nedržať tempo ale konštantné úsilie. Je to pravda, na moste som ich všetkých s rezervou predbehol. Pri predbiehaní jedného 50-nika som mal pocit, že by som mal pre neho zavolať sanitku. Vo vnútri mu to chrčalo a pískalo, celý bol naklonený doľava, jedna ruka vystretá, druhá na bradavke. No hrozný pohľad, rýchlo som ho odbehol aby som nebol pri tom, keď sa stane niečo zlé.

Dostali sme sa na dlhý úsek cez Petržalku dozadu po Panónskej. Tu sa začali rozdávať karty. Mierny protivietor vytvoril malé skupinky. Zbadal som sa že bežím sám. Mrkol som dozadu, že na niekoho počkám, ale významnejší balík bol ďaleko vzadu. Tak som začal stíhať balík asi 50 m predo mnou. Dobehol som ho asi po 500 metrov hekajúc ako ťažná mulica za cenu tepovky 165. No toto už nebudem robiť. Musel som si pripomenúť že som si to prišiel len preklusať v rámci zdravotnej prevencie :-)) .

Občerstvovačky boli celkom nahusto. Len sa musím naučiť piť, lebo v behu som sa vždy pooblieval a strácam tiež dych. Profíci to robia nejako tak, že to rovno pustia do žálúdka a nevzniká kyslíkový dlh pri pregĺganí.

Prvú cedulu s kilometrami som si všimol na 13 km. Na stopkách som mal 61 minút. Skúšal som to v pamäti porátať, zdalo sa že plán stíham. Tu som predbehol peknú drobnú dievčinku z orienťáku. Konečne niekto, koho aspoň z videnia poznám.


Prebehli sme až dozadu k hrádzi a konečne sme sa žačali vracať k miestu štaru/cieľa aj opticky. Beh po hrádzi bol úplnou pohodou. Mierny bočný vietor, príroda, sem tam aj pekná baba. Už som vedel že cieľový čas mám vo vačku, tak som záverečné tempo nezvyšoval. Pár ľuďí, s ktorými som zdieľal kus trate, som pustil dopredu.

A prichádzajú mosty. Prístavný, Apollo a už je to veselé. Keď už vidím cieľ mení sa to na nedeľnú vychádzku. Prebehli sme cez Starý most, zamávali ľudom na nábreží a dobieham do cieľa.

Resumé subjektívne:
- zdá sa že p 6-tich rokoch behnia už nezrýchľujem, to čo sa mení je len lepší a lepší pocit z behania, tentokrát už v slušnom čase a bez námahy, ani som si na trati nemusel zakričať tradičné: "No bolo mi toto trebaaaa !!!"

Resumé objektívne:
- čas 1:42
- v kategórii 31. z 81
- bez obmedzenia kategórií 176. zo 545

byeIS